reklama

Svadobný stôl

"Milujem ťa" - citlivo, so silným zvieraním tela a dychu sa ku mne naklonil a bozkával mi ruky, krk a tvár. Skôr ako vyšlo slnko a nastal znovu deň a my sme sa mohli pohádať.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)


Ráno. Kolobeh života. Prudký stereotyp. Tá istota hádky, ktorá ako jediná nás uisťovala, že je znovu ráno a nezastal v noci čas.

"Ja už nevládzem." - zastonala som.

"Nevládzem dýchať, nevládzem sa pohnúť, dusíš ma!"

"Si chorá! Nikdy nebudeš s ničím spokojná! Človek sa môže snažiť do nekonečna, i tak ti nestačí." - rázne sa rozkričal a nehybne mával rukami.

Zalial si kávu, sadol k obloku, z ktorého bolo vidieť len susedné okná vysokého paneláku, z ktorých možno v tejto chvíli hľadelo niekoľko smutných tvárí, pohádaných svetlom sobotného voľného rána.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Obliekla som sa. Odišla.

Bežiac ulicami, kým on stihol zistiť, že byt je prázdny, pozorovala som domy, stromy, ulice, ľudí a túlajúce hladné mačky. Rýchlo chytil do rúk telefón a vytáčal známe číslo, ktoré ako vždy, po hádke, bolo nedostupné. Vytáčal dokola, kým ho rozbolela ruka, čupol si, oprel sa o stenu, rukami chytil za hlavu a trápil.

Stále som mu to robila. Zmizla. On za mnou utekal, ja som ho odháňala a ak nestihol dobehnúť, vypla som si telefón, aby som sa sama udusila v tom hnuse nechuti žiť a milovať. V tej...hádke. Hádke, ktorá neznamenala nič. Nič podstatné. Pretože to podstatné zostávalo vždy ukryté kdesi v povetrí.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Okrem toho. Nenávidím telefonovanie. Tá neosobná vymoženosť, ktorá vás vyruší vo chvíli, kedy čítate, píšete, kráčate či rozprávate sa s niekym iným. Vibrácia v nohaviciach úplne preruší niť súčasných udalostí, ktoré sú v tej chvíli nanajvýš dôležité. Dôležitejšie ako čokoľvek iné. Dôležitejšie ako život sám.

Ničí ma čo i len zdvihnúť telefón a do toho "prázdna" niečo vysloviť či nebodaj vysvetľovať.

Som človek, ktorý píše. Nikdy som nebola hovorca.

Ale...

Možno som hádku skutočne milovala. Možno som jeho skutočne nenávidela. Ale čo som najviac na svete nenávidela a zároveň milovala bol ten pocit, že niekomu na vás záleží. Vidieť to. Cítiť. Ako vás to dusí. Vášnivo obmotáva okolo krku ako slučka povrazu. A vy ho chcete zbožňovať navždy a zároveň nikdy. Za to, aký je. Aký je slabý. Aká ste vy neschopná zbabelá špina, ktorá sa natoľko ľutuje, že vlastne nedokáže nič iné ako zutekať. Schovať sa. Ako slimák do svojej ulity. Ako ježko do klbka.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol ako malé dieťa. Bezbranné a zároveň silné. Stratený v tomto svete, ktorému nerozumel a ja som si zmyslela, že mám návod na život. Že dokážem pokoriť jeho strach a samotu malého opusteného dieťaťa, ktorého matka ho nechala trpieť a nejeden otec nemal odvahu byť mu otcom!

Nedokázala som. Odišla. S jeho najlepším priateľom.

"Aké odporné!" - ukazujú si na mňa ľudia na uliciach, v krčme, električke, Bille či knižnici.

"Hnusná špina! Kurva! Ako len mohla! Zamilovať sa do iného! Do jeho kamaráta? Kurva špinavá!" - kričali tie hlasy v hlave neustále a ja som nedokázala zaspať bez toho, aby som necítila ich sliz vo vlasoch, pod nechtami či za ušami. Všade bol!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Niekedy možno netreba príliš veľa a človek nájde tú pravú. Tak ako ju našiel on. Tvrdil, že je prvá, ktorá mu rozumie, prvá po tej prvej pred tou druhou, prvá po tej predo mnou a prvá po mne. Skutočne pravá láska. A prvá. Prvá, ktorá pochopila, že na to, aby si dokázal niekomu svoju lásku, stačí tak málo. Život je predsa tak jednoduchý. Plný radosti z tých vecí, ktoré iným unikajú. To chcel. To mi vždy hovoril. Ako nechce nič viac len "jednoducho lásku". A konečne to jedna prvá pochopila a vzala si ho.

Po piatich mesiacoch.

Dúfam, že budú šťastní. Dúfam, že východiskom z postmodernej doby neistoty nebudú manželstvá z trucu, zúfalstva, či strachu, že nestretne človek snáď nikdy tú PRVÚ, ktorá ho pochopí a ktorá povie za päť minút ÁNO. Dúfam, že sa ľudstvo nezblázni a nezačnú na uliciach umierať čierne mačky. Pretože ja milujem čierne mačky! A dúfam, že neprestanú vyrábať karamelovú Milka čokoládu a v čajovniach budú stále sedieť kľudní, veselí a šťastní ľudia. Dúfam, že deti nebudú vyrastať bez rodičov, manželky žiť bez manželov, muži zaspávať v krčmách a ženy prať smradľavé ponožky so slzami v očiach a výhľadom na betónový cintorín.

Dnes mi je ale všetko jedno!

Nie, nemám rada hádky!

A milujem milovať a milovať sa!

Dnes sa pýtam len jedno: Číslo jedna je vlastne pred nulou alebo za nulou?

Lenka Drobková

Lenka Drobková

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Pozorovateľ. Zoznam autorových rubrík:  Ja vs. spoločnosťSpoločnosť prozaickým peromRecenzie kníhAbsurdné poviedkyMoje Self

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu