Romantický materializmus

Autor: Lenka Drobková | 6.2.2011 o 16:20 | Karma článku: 3.46 | Prečítané  243-krát

Nikdy nechcel veľa. Len milovať ju. Ju. Alebo JU. Ktorúkoľvek. Ktorúkoľvek, ktorá by za jeho bielym plášťom, okuliarmi a chemickými značkami videla chuť milovať ju a zniesť jej aj modré z neba. Určite by jej ho bol zniesol. Aj za cenu toho, že by v práci musel zostať o 20 hodín denne dlhšie. Nespal by. Nejedol. Nepil.

Len vodku v piatok večer na dedinskej zábave. Na tej zábave, kde tancujú polonahé dievčence, spotené a udychčané a on v kúte s tou jeho vodkou s džúsom slamkou poťahujúc i vlastné sliny pozoruje ich nohy. Každá noha vyzerá inak. Niektorá sťa stebielko, iná zatočená špirála, pokrčená, rovná, tučná, guľatá. Všetko je v tých nohách. Snáď jeden večer a jedna vodka nestačia na to, aby sa stihol pozrieť niekam vyššie. Do očí. Istotne by sa začervenal. Začervenal by sa a zutekal šomrajúc niečo nezrozumiteľné ako „ja...ja....ty....sa mi páčiš!“ Ona by ho rázne chytila za ruku, zaviedla na miestne záchody miestneho kultúrneho domu, v ktorom sa odohráva táto dôležitá piatkova udalosť raz za mesiac. Tam by sa to stalo. Strhla by z neho oblečenie, samozrejme, predtým by sa chvíľu rozprávali o oxide uhličitom, ktorý by sa pomaly míňal a premieňal na ďalšie prvky, ktorým niekto ako ja nemôže predsa rozumieť. A ani ich zrátať. Vytiahne z vrecka tabletku na ukľudnenie, jednu z tých, ktorými sa zvykol kŕmiť už počas štúdia farmácie a zapije rýchlo vodkou. Žena si vyzlieka blúzku, pod ktorou je úplne nahá. On zmätený, líca červené, ruky sa mu roztriasli. Tabletka pomaly účinkuje a robí z neho chlapa. Pritiahne si ženu k sebe, sklopí príklop záchodovej misy a sadne si. Žena, jedným okom počúvajúc hudbu, ktorá silno lomcuje jej srdcom sa pomaly vlní pred očami muža. Premieňa sa. Na anjela. V pekle. Nie. Na záchode.

Ráno.

Naťahuje ruku k stolíku rovno pri posteli, na ktorom ležia jeho okuliare. Pomaly zaostruje a pozerá na hodinky. Sobota. Dvanásť hodín. Pomaly si spomína. Na ňu. Na jej prsia a rovné nohy. Na peklo.

Z nohavíc vyťahuje akýsi zdrap papiera. Nohavice, na centimeter presne poskladané na stoličke vedľa postele a košeľu prehodenú cez operadlo, trochu špinavú od jej rúžu. Zdrap. Telefónne číslo a Meno. Čo urobiť? Zavolať jej? Nie, to je moc....osobné! Napísať sms-ku? Bude si pamätať? Čo ak sa bude chcieť stretnúť? Predsa nemá svoju zázračnú tabletku. A čo ak....Predsa sa mu trasú kolená. Predsa je nič. Nie ako tí iní. Tí s bavorákmi a vyholenými hlavami, svalmi vypracovanými požratím rôznych steroidov a plnou hubou rečí o tom, „akú, kedy a kde pošukali a aké čajočky dajú dole zajtra“. Ako by sa takým mohol on vyrovnať? Nerozváža pizzu, nerobí automechanika, nesedí každý večer v krčme, nepočúva rap ani nesmrdí od cigaretového dechtu. On číta knihy, myslí na chemické vzorce a chodí na ryby.

Miluje ten pocit. Nahodí udicu s návnadou a čaká. Na rybu. Na ženu. Na ňu. A teraz? Meno s číslom vo vrecku, premočené potom rúk, ktoré nervózne šúchal o ten papier, poklepkávajúc si nohou od nervozity.

Miluje rybárčenie. Sedieť večer pri jazere a pozorovať nahé víly, tancujúce pri splne mesiaca. Pre ňho. Pre zúfalca, ktorý območený papier zožužlal natoľko, že nie je vidieť nič. Zmizla. A on by ju tak rád niekam pozval. Kúpil by jej kvety. Prsteň. Miloval by sa s ňou v tráve pri jazere. Možno ešte niekde inde. Len nie na miestnom záchode, miestneho kultúrneho domu, miestnej dediny. Neskôr by si postavili dom. Tancovali by spolu pomedzi ryby vo vani a chytali vlastný tieň. Jedli by tie zázračné tabletky a mali kopu detí. Keby len chcela. Ona. Musí byť naivná. Zaručene. To je prvá podmienka. Hlúpa a naivná. Pretože iná by ho nechcela! A on by chcel naivnú. Nevyužila by ho. Alebo využila. Ale. Nevedela by nič o politike. Ani písať či čítať by nevedela. Takže by nepočúvala rap. A nevedela, čo znamená byť „čajočkou“. Bola by len pekná, mladučká a voňavá. Všetci by mu ju závideli. Všetci v dedine. V kultúrnom dome. V piatok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Položili sme do galérie okuliare. Pomýlili si ich s umením?

Umelecké dielo si s odpadom, už pomýlila nejedna upratovačka galérie. Bodaj by nie, ak sa vystavujú aj rozmrvené sušienky či škvrny. Kde je hranica medzi žartom a umením?

PLUS

Keď moderné umenie mýli ľudí

Vybrali sme niekoľko prípadov, keď umelci dokázali popliesť ľuďom zmysly.

DOMOV

Behan polícii naďalej uniká, pátranie po väzňovi pokračuje

Polícia odmieta informáciu, že väzeň na úteku im po zadržaní ušiel.


Už ste čítali?