Romantický materializmus

Autor: Lenka Drobková | 6.2.2011 o 16:20 | Karma článku: 3,46 | Prečítané:  248x

Nikdy nechcel veľa. Len milovať ju. Ju. Alebo JU. Ktorúkoľvek. Ktorúkoľvek, ktorá by za jeho bielym plášťom, okuliarmi a chemickými značkami videla chuť milovať ju a zniesť jej aj modré z neba. Určite by jej ho bol zniesol. Aj za cenu toho, že by v práci musel zostať o 20 hodín denne dlhšie. Nespal by. Nejedol. Nepil.

Len vodku v piatok večer na dedinskej zábave. Na tej zábave, kde tancujú polonahé dievčence, spotené a udychčané a on v kúte s tou jeho vodkou s džúsom slamkou poťahujúc i vlastné sliny pozoruje ich nohy. Každá noha vyzerá inak. Niektorá sťa stebielko, iná zatočená špirála, pokrčená, rovná, tučná, guľatá. Všetko je v tých nohách. Snáď jeden večer a jedna vodka nestačia na to, aby sa stihol pozrieť niekam vyššie. Do očí. Istotne by sa začervenal. Začervenal by sa a zutekal šomrajúc niečo nezrozumiteľné ako „ja...ja....ty....sa mi páčiš!“ Ona by ho rázne chytila za ruku, zaviedla na miestne záchody miestneho kultúrneho domu, v ktorom sa odohráva táto dôležitá piatkova udalosť raz za mesiac. Tam by sa to stalo. Strhla by z neho oblečenie, samozrejme, predtým by sa chvíľu rozprávali o oxide uhličitom, ktorý by sa pomaly míňal a premieňal na ďalšie prvky, ktorým niekto ako ja nemôže predsa rozumieť. A ani ich zrátať. Vytiahne z vrecka tabletku na ukľudnenie, jednu z tých, ktorými sa zvykol kŕmiť už počas štúdia farmácie a zapije rýchlo vodkou. Žena si vyzlieka blúzku, pod ktorou je úplne nahá. On zmätený, líca červené, ruky sa mu roztriasli. Tabletka pomaly účinkuje a robí z neho chlapa. Pritiahne si ženu k sebe, sklopí príklop záchodovej misy a sadne si. Žena, jedným okom počúvajúc hudbu, ktorá silno lomcuje jej srdcom sa pomaly vlní pred očami muža. Premieňa sa. Na anjela. V pekle. Nie. Na záchode.

Ráno.

Naťahuje ruku k stolíku rovno pri posteli, na ktorom ležia jeho okuliare. Pomaly zaostruje a pozerá na hodinky. Sobota. Dvanásť hodín. Pomaly si spomína. Na ňu. Na jej prsia a rovné nohy. Na peklo.

Z nohavíc vyťahuje akýsi zdrap papiera. Nohavice, na centimeter presne poskladané na stoličke vedľa postele a košeľu prehodenú cez operadlo, trochu špinavú od jej rúžu. Zdrap. Telefónne číslo a Meno. Čo urobiť? Zavolať jej? Nie, to je moc....osobné! Napísať sms-ku? Bude si pamätať? Čo ak sa bude chcieť stretnúť? Predsa nemá svoju zázračnú tabletku. A čo ak....Predsa sa mu trasú kolená. Predsa je nič. Nie ako tí iní. Tí s bavorákmi a vyholenými hlavami, svalmi vypracovanými požratím rôznych steroidov a plnou hubou rečí o tom, „akú, kedy a kde pošukali a aké čajočky dajú dole zajtra“. Ako by sa takým mohol on vyrovnať? Nerozváža pizzu, nerobí automechanika, nesedí každý večer v krčme, nepočúva rap ani nesmrdí od cigaretového dechtu. On číta knihy, myslí na chemické vzorce a chodí na ryby.

Miluje ten pocit. Nahodí udicu s návnadou a čaká. Na rybu. Na ženu. Na ňu. A teraz? Meno s číslom vo vrecku, premočené potom rúk, ktoré nervózne šúchal o ten papier, poklepkávajúc si nohou od nervozity.

Miluje rybárčenie. Sedieť večer pri jazere a pozorovať nahé víly, tancujúce pri splne mesiaca. Pre ňho. Pre zúfalca, ktorý območený papier zožužlal natoľko, že nie je vidieť nič. Zmizla. A on by ju tak rád niekam pozval. Kúpil by jej kvety. Prsteň. Miloval by sa s ňou v tráve pri jazere. Možno ešte niekde inde. Len nie na miestnom záchode, miestneho kultúrneho domu, miestnej dediny. Neskôr by si postavili dom. Tancovali by spolu pomedzi ryby vo vani a chytali vlastný tieň. Jedli by tie zázračné tabletky a mali kopu detí. Keby len chcela. Ona. Musí byť naivná. Zaručene. To je prvá podmienka. Hlúpa a naivná. Pretože iná by ho nechcela! A on by chcel naivnú. Nevyužila by ho. Alebo využila. Ale. Nevedela by nič o politike. Ani písať či čítať by nevedela. Takže by nepočúvala rap. A nevedela, čo znamená byť „čajočkou“. Bola by len pekná, mladučká a voňavá. Všetci by mu ju závideli. Všetci v dedine. V kultúrnom dome. V piatok.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?